Taký skvost arabských rozprávok, ako sú z Tisíc a jeden nocí, je naozaj záhodné iba čítať pozorne a vnímavo tak, ako sme to čítali my, naša generácia, ako malé deti – než sa prizerať na ten televízny paškvil pod podobným menom, frčiaci na súkromnej televízii.
Beriem to ako zohyzdenie pravého posolstva a podstaty myšlienky arabských rozprávkarov, ktorí vedeli tak naozaj krásne priblížiť našim detským dušiam závany diaľok tajomného orientu. Ako sa bude hocijaký tínedžer po nzhliadnutí niektorých častí seriálu pozerať na knihy Tisíc a jednej noci, ktoré len nedávno vyšli konečne v úplnej podobe. A sú síce krásne, ale aj nekresťansky drahé. Kto tohto tínedžera „prinúti“, aby si vzal niektorú z týchto kníh aj do rúk a trochu si v nej zalistoval ? V dnešnej dobe elektronických médií ? Ťažko.
A pritom samozrejme nedám dopustiť na Nášho, slovenského rozprávkara, Pavla Dobšinského, ktorého tri zväzky Slovenských rozprávok ma sprevádzali až do puberty. A vlastne som aj rád, že sa mi pred rokmi podarilo zohnať všetky tri zväzky v koženej väzbe aj s krásnymi illustráciami od Martina Benku – a práve preto ich mám hrdo položené na čestnom mieste v mojej malej knižnici…
Takže tak – rozprávky, áno tie , ktoré nás sprevádzali v našom krehkom, milom a naivnom detstve. Ale teraz už nás, mnohých sprevádzajú každý večer IBA seriály. Veď je to tak ľahké – zapnúť televízor a ostatné za nás dokoná sám režisér.
A zaprášené knihy na policiach dokonávajú pomaly samé od seba….