A opäť sme sa zasa naučili, vlastne počas snemu KDH nás všetkých poučili, že nie každá farba v rámci politickej kultúry, je rovnako vnímaná. V rámci podanej slovnej metrafory ich novozvoleného lídra boli pomenované hlavne dve farby. Aj keď modrá je väčšinou občanov vnímaná ako tá nebeská, pre niektorých spolupolitických súputníkov je vnímaná ako dobrá. Jednoduchým pohľadom na ohodnotenie v rámci školského prospechu je tá dobrá vlastne iba za : 3 ! Takže tak ?…
No a odtieň červenej farby sa v terajšej dobe berie ako čosi veľmi nezdravé, či pekelné – aj keď je to vďaka protagonistom politickej antikultúry, ktorá sa snaží vo veľkom valcovať povedomie slušného občana. A toto opätovné déja-vu mnohým v mysli začína pripomínať to, čo tu už niekedy bolo a čo niektorí chcú, aby to aj teraz bolo…
Tak, ako v Rusku ich lídri prišli na to, že iba despotickým vládnutím nastolia v krajine občiansky poriadok, pretože u nich boli vždy tak zvyknutí, že boli naučení počúvať pod hrozbou trestov a perzekúcií, tak aj u nás by to niektorí politici radi videli ako : bič a cukor…
Ale vrátim sa ešte k tej poslednej spomenutej farbe svedomia : tej bielej, ktorá sa tu akosi nenosí. Pretože biela farba bola vždy vnímaná ako tá čistá, panenská a nepoškvrnená. Nuž a keď sami kádeháci pomenovali svoj tzv. kresťanský politický košiar pravých kresťanov ako taký, v ktorom sa popri slušných ovečkách nachádza aj šesť čiernych ovečiek – Judášov, tak o čom to svedčí ?
Asi o tom známom biblickom výraze : účel svätí prostriedky !