Tieto pomaly sychravé jesenné dni nám pomaly a isto pripomínajú svojím spôsobom aj náš pomalý beh života až k jeho podobnému jesennému koncu…Je čas aj k premýšľaniu o hodnotách žitia – u niektorých aj prežitia….A samozrejme je tu aj možnosť v tomto čase sa zamyslieť aj nad hodnotami. Samozrejme nie materiálnymi. Ale tými, čo tvoria naše ponímanie našich doterajších, či už budúcich krokov, od ktorých sa náš zmysel života odvíja…
A takto všetci, minimálne hoci aj s plameňom sviečky na hroboch našich blízkych, sa snažíme v mysli priblížiť udalosti, ktoré nás v minulosti s nimi v mnohom spájali…
Termín sviatku zosnulých sa neúprosne blíži a tak sa všetci snažíme navštíviť blízke i ďaleké rovy ľudí, ktorých sme mali tak radi…
Je to všetko také milé a úchvatne a vytvorená mihotavá atmosféra tisícov plameňov sviečok to všetko umocňuje…
Je to vždy tak dojímavé….len mňa často po uplynutí tohto nášho jedinečného sviatku zabolí pohľad na zasnežené hroby v zime. Na ktoré účastne napadá sneh, aby zakryl zvädnuté a vyschnuté kvety a vence, či prázdne kahance, ktoré už nemá kto po čase ísť upratať….
Takýto deň totiž nemáme v kalendári – takže možno opäť až po roku…